Mám kamaráta. Kvadruplegik. Navyše s osifikátmi v panvovej časti. Jednoducho, nemá to chalan ľahké. Občas sa smejem: „Ty moje prerastené ufrflané bábätko.“ A pritom mu pred očami mávam lepiacou páskou, ktorou mu chcem zalepiť ústa.
U nich doma je asi všetko. Nie je totiž v tomto stave deň, ani dva, dokonca ani rok alebo dva. Je to už štrnásť rokov, kedy jedno nerozvážne rozhodnutie zmenilo život jeho i celej rodiny. Jeho mama k nemu v noci vstáva, pretože ho treba napolohovať. Ďalšia z mojich hlášok je: „Ešteže sa nekojíš, však zuby máš dobré.“ Potom si s obrovskou vďakou spomeniem na chvíle, kedy som ležala v rovnakom stave. Bezbranná a úplne odkázaná na milosť a nemilosť okolia, navyše bez všetkých tých „vychytávok“, ktoré ho obklopujú. Toto sú veci, ktoré „zdravý“ jednoducho nemá šancu pochopiť, nech by hocijako chcel. V to popoludnie mu asistovala zhruba päťdesiatročná pani, ktorá isto iste vážila menej ako on. Mám ju veľmi rada, hoci „ufrflané bábätko“ si dokáže vymýšľať neuveriteľné veci. Neuveriteľné pre nás.
„Zdravý“ človek to dokonca môže poňať ako buzeráciu. Bol čas polohovania. Pomaly nakúkam pod pokrievku a viem, čo všetko sa za tým skrýva. A opisovať sa mi to nechce. Párkrát som drgla do stropného zdviháku, ktorý mi zavadzal a jednoducho som ho odsunula. Viem, ako som sa prvýkrát bála. Aby som vzápätí zistila, že sa nemám čoho. Tá pani urobila, čo bolo treba, nadišla stropným zdvihákom nad neho, do vaku na polohovanie mu umiestnila nohy, ktoré bežne bezvládne ležia na posteli. Našťastie, rukami sa zvláda o hrazdu na posteli vzoprieť. Keď som ich včera sledovala, cítila som sa zvláštne. Nikdy som zdanlivo obyčajnému polohovaniu neprikladala taký význam.
V tej chvíli som neuveriteľne obdivovala všetkých ošetrovateľov a iný zdravotnícky personál, ktorý sa stará o imobilné osoby. Navyše bez takýto „vychytávok“. Tá pani by mala čo robiť, aby ho obrátila na bok. Skúste si vrece naplniť tak osemdesiatimi kilami zemiakov a následne ho dať do požadovanej polohy. A robte to každé tri hodiny, po dobu týždňa. Cez deň, v noci. Vám garantujem, že vás ten smiech už tretí deň prejde. Polohovanie bolo oproti bežnému štandardu hračka. Ak má niekto doma imobilnú osobu, vie, o čom hovorím.
Stropný zdvihák mi príde ako jedna z vecí, ktoré najviac uľahčujú život. A ak by sa jednalo o osobu bez osifikátov, normálneho kvadruplegika, viem si predstaviť, že so stropným zdvihákom ho dokážem napolohovať, dať do vozíka, do vane, do sprchy, na wcko. Sama mám istý hendikep, ale mám zdravý rozum. A to je hlavné. Všetkým, ktorí váhajú, chcem povedať, že je to jedna z najlepších investícií. Nemožno slovami opísať, o koľko jednoduchší bude váš život – či už ako pacienta alebo osoby, ktorá sa o neho stará.
Autor: Dagmar Sváteková
